Meno Fortuna patrí medzi najznámejšie mená rímskej mytológie a zároveň medzi tie, ktorých kultúrny odkaz prežil v Európe v podobe nezvyčajne živej. Fortuna nebola len bohyňou — stala sa symbolom, idiomom, futbalovým klubom, hudobnou skladbou a v niektorých krajinách aj dievčenským krstným menom. Jej meno dnes počujeme rovnako často v hodine dejepisu, na koncertoch klasickej hudby aj na nemeckých štadiónoch.
| Pohlavie | Ženské |
|---|---|
| Pôvod | Latinské, Rímske |
| Náboženstvo | Pohanské / predkresťanské |
| Meniny | Nie je v slovenskom mennom kalendári |
| Obľúbenosť na Slovensku | Extrémne zriedkavé |
| Medzinárodné | Nie |
| Počet slabík | 3 |
Etymológia: šťastie, náhoda, údel
Meno Fortuna pochádza z latinského slova fors, ktoré znamená náhoda, šťastie alebo údel. Príbuzné je s latinským slovesom ferre (niesť, prinášať) — Fortuna teda doslova „prináša” to, čo má prísť. V latinskej literatúre sa slovom fortuna označovala nielen bohyňa, ale aj samotný osud, šťastná náhoda alebo majetok získaný šťastím (odtiaľ moderné slovo fortune v anglickom či francúzskom zmysle „bohatstvo”).
Pôvodne mala Fortuna v starorímskom náboženstve podobu starobylej bohyne plodnosti a úrody — predstavu, ktorú Rimania pravdepodobne prevzali od Etruskov, kde sa volala Veltha alebo Nortia. Postupne sa však jej charakter posunul a Fortuna sa stala personifikáciou nepredvídateľného osudu, ktorý môže človeka pozdvihnúť alebo zničiť bez varovania.
Bohyňa s mnohými tvárami
Fortuna mala v rímskom svete neobyčajne veľa kultových podôb. Existovala Fortuna Primigenia — pravlasť Fortuny v meste Praeneste (dnešné Palestrina), kde stál jeden z najväčších a najnavštevovanejších chrámov antického Talianska. Bola aj Fortuna Virilis (mužská Fortuna, ochrankyňa žien v manželstve), Fortuna Muliebris (ženská Fortuna), Fortuna Equestris (Fortuna jazdcov) či Fortuna Publica (Fortuna celej rímskej obce).
Najtypickejšie atribúty, ktoré sprevádzajú Fortunu na umeleckých zobrazeniach, sú roh hojnosti (cornucopia), kormidlo lode (ktorým riadi osudy ľudí), guľa (symbolizujúca nestabilitu šťastia) a najmä koleso šťastia — Rota Fortunae. Niekedy je zobrazená so zaviazanými očami, čo zdôrazňuje, že rozdeľuje šťastie i nešťastie bez ohľadu na zásluhy.
Rímsky filozof Cicero o nej napísal slávnu vetu, že „Fortuna pomáha odvážnym” (Fortuna audaces iuvat) — i keď tento výrok sa častejšie pripisuje básnikovi Vergíliovi, v ktorého Eneide sa objavuje vo veľmi podobnej forme. Stoik Seneca zase opakovane varoval pred dôverou v jej priazeň: „Fortuna sklo — keď žiari, praská.”
Rota Fortunae — koleso šťastia
Najvplyvnejší obraz spojený s Fortunou je koleso šťastia, Rota Fortunae. Predstava, že Fortuna otáča obrovským kolesom, na ktorom sa ľudia striedavo dvíhajú k vrcholu a padajú do priepasti, sa rozvinula najmä v stredoveku. Vo svojom diele Útecha z filozofie (De consolatione philosophiae) ju nezabudnuteľne opísal kresťanský filozof Boethius na začiatku 6. storočia. Boethius nechal samotnú Fortunu rečniť o nestálosti svojho daru — text, ktorý sa potom celé stáročia učili nazpamäť na európskych univerzitách.
Obraz kolesa šťastia sa stal jedným z najobľúbenejších motívov stredovekého umenia. Nájdeme ho na rozetových oknách katedrál (napríklad v katedrále v Amiens), v iluminovaných rukopisoch aj na taliansky rukopisoch carmina. Aj dnes žije tento symbol vo svete — americká televízna show Wheel of Fortune (Koleso šťastia) priamo odkazuje na túto antickú a stredovekú tradíciu.
„O Fortuna” — Carmina Burana
Najslávnejším moderným hudobným odkazom na Fortunu je úvodná (a záverečná) skladba kantáty Carmina Burana od nemeckého skladateľa Carla Orffa z roku 1937. Skladba „O Fortuna” patrí medzi najznámejšie diela klasickej hudby vôbec — jej dramatické bicie, mohutný zbor a opakujúce sa krescendá ju urobili nezameniteľnou.
Text skladby je preklad stredovekej latinskej básne z rukopisu, ktorý sa našiel v bavorskom kláštore Benediktbeuern (odtiaľ názov Carmina Burana — „Piesne z Beuernu”). Báseň je vlastne nárekom nad rozmarnosťou Fortuny:
O Fortuna, velut luna statu variabilis… Ó Fortuna, ako mesiac vždy meniaca sa…
Skladba zaznela v nespočetných filmoch (Conan the Barbarian, Excalibur, Glory), reklamách, športových prenosoch aj počítačových hrách. Ak existuje skladba klasickej hudby, ktorú pozná aj človek, čo na koncert klasiky nikdy nešiel, je to práve „O Fortuna”.
Fortuna v stredovekej a renesančnej literatúre
Po Boethiovi sa Fortuna stala obľúbeným motívom stredovekej literatúry. Anglický básnik Geoffrey Chaucer sa k nej vracal opakovane v Canterburských poviedkach. Taliansky básnik Dante Alighieri v Božskej komédii (Peklo, spev VII) prerozprával postavu Fortuny ako Božiu vykonávateľku — anjelskú bytosť poverenú spravovať pozemské bohatstvo a striedať jeho majiteľov.
Renesančný politický mysliteľ Niccolò Machiavelli jej venoval celú kapitolu v traktáte Vladár. Pre Machiavelliho je Fortuna ako rozvodnená rieka — nezastaviteľná v okamihu, ale ak človek vopred vybuduje hrádze (cnosť, virtù), môže jej silu zmierniť. Tento obraz zostal vplyvný v politickej filozofii dodnes.
Fortuna Düsseldorf — futbalová tradícia
Asi najprekvapivejším moderným pokračovaním Fortuninho mena je nemecký futbalový klub Fortuna Düsseldorf, založený v roku 1895. Klub patrí medzi historicky známejšie nemecké tímy — v roku 1933 vyhral nemecký majstrovský titul a v 80. rokoch hrával v Bundeslige.
V nemeckom futbale nesú meno Fortuna hneď viaceré kluby (napríklad Fortuna Köln), čo svedčí o tom, že koncom 19. storočia bolo módne dávať športovým klubom mytologické mená. Aj v Česku existoval futbalový klub Bohemians Fortuna, podobne v Maďarsku, Rakúsku či Holandsku (Fortuna Sittard).
Mimo futbalu nesie meno Fortuna aj rad lotériových spoločností a stávkových kancelárií — to je opäť priama nadväznosť na bohyňu šťastia, hoci v komerčnejšom kontexte. V Česku a na Slovensku je Fortuna dokonca jedným z najznámejších stávkových mien.
Fortuna ako krstné meno
V niektorých európskych krajinách — najmä v Taliansku, Španielsku a Portugalsku — sa Fortuna stále občas používa ako dievčenské krstné meno. V Brazílii a Latinskej Amerike sa s ním stretneme tiež. V slovanskom prostredí (vrátane Slovenska) ide o veľmi raritné meno; ak sa objaví, väčšinou ako druhé meno alebo v rodinách s talianskymi koreňmi.
V židovských komunitách stredomoria (najmä u sefardských židov) existuje varianta mena ako Fortuna alebo skrátene Fortuné / Fortunée — najznámejšou nositeľkou bola pravdepodobne francúzska aristokratka Fortunée Hamelin, salónna dáma napoleonskej éry.
V Slovenskej republike toto meno nie je zapísané v mennom kalendári a nemá tradičné meniny. Pri zápise do matriky sa môže akceptovať ako neslovanské meno cudzieho pôvodu, ak rodičia trvajú na jeho použití.
Fortuna v astronómii a vede
V roku 1852 dostal jeden z planétiek hlavného pásu medzi Marsom a Jupiterom meno 19 Fortuna. Objavil ju britský astronóm John Russell Hind a pomenoval podľa rímskej bohyne — v súlade s vtedajšou tradíciou, podľa ktorej dostávali asteroidy mená podľa rímskych či gréckych božstiev. Fortuna patrí medzi väčšie objekty pásu, s priemerom okolo 200 kilometrov.
V botanike zase existuje rod orchideí Fortuna, pomenovaný však nie podľa bohyne, ale podľa škótskeho botanika Roberta Fortuna, ktorý v 19. storočí preniesol čaj z Číny do Indie.
Trvalý odkaz Fortuny
Málokteré antické meno prežilo tak rôznorodo ako Fortuna. Z bohyne sa stalo bežné slovo (fortúna ako „šťastie”, fortune ako „bohatstvo” v angličtine), z bohyne sa stal stredoveký filozofický symbol, z bohyne sa stalo meno futbalového klubu aj stávkovej kancelárie. Fortuna je dôkazom, že dobré meno prežije aj pád celej civilizácie — a nájde si nové formy existencie v každej dobe.
Ak ju dnes niekde stretneme — či už pri počúvaní Carmina Burana, sledovaní zápasu Bundesligy alebo pri stávkovom žrebovaní — vždy je to ten istý starý symbol: pripomienka, že šťastie sa točí, koleso sa otáča a nikto, kto sa pozdvihne, nemôže byť navždy hore.