Pôvod a história mena Mokosh

Mokosh je v slovanskej mytológii jediná ženská bohyňa, ktorá sa dostala medzi hlavné božstvá kyjevského panteónu — vedľa Peruna, Velesa a Svaroga. Bohyňa zeme, vody, tkania, plodnosti a osudu žien bola pre slovanských predkov Slovákov najdôležitejšou ochrankyňou domácnosti, ženskej práce a rodinného života.

Pôvod mena Mokosh

Etymológia mena Mokosh (rusky Мокошь, staroslovansky Mokošь) je úzko spojená s praslovanským koreňom mokrъ — „mokrý, vlhký”. Tento výklad podporuje aj jej úzke prepojenie s vodou, dažďom, vlhkou zemou a prameňmi. Mokosh je doslova „Matka vlhkej zeme” — Мать сыра земля (Mať syra zemľa), ako jej hovoria ruské folklórne pramene.

Iná etymologická línia ju spája s indoeurópskym koreňom meug- („utierať, miesiť”) alebo mok- („spradať”). Britský komparativista Marija Gimbutas vo svojich prácach o starých európskych bohyniach navrhovala, že Mokosh pochádza z neolitického substrátu — z predslovanskej Bohyne-Matky, ktorá prežila stáročia ako ústredná ženská postava slovanského panteónu.

V slovanských jazykoch sa meno zachovalo s rôznymi variantmi: ruské Мокошь alebo Макошь (Makoš), poľské Mokosza, české a slovenské Mokoš alebo Mokoša, ukrajinské Мокоша (Mokoša).

Mokosh v mytológii

Mokosh je bohyňou zeme, plodnosti, vody, tkania, spradania, osudu a všetkej „ženskej práce” — varenia, prania, starostlivosti o dom a deti. Je tiež ochrankyňou žien pri pôrode, žien pri menštruácii a žien-tkáčok. V kyjevskom panteóne kniežaťa Vladimíra I. z roku 980 bola jedinou ženskou bohyňou popri šiestich mužských.

V mýtoch sa Mokosh často zobrazuje ako vysoká žena s veľkou hlavou a dlhými rukami, ktorá v noci chodí po dedinách a kontroluje, či ženy splnili svoju prácu — či utkali plátno, či sprali bielizeň, či sa starali o deti. Ak našla niečo zanedbané, vedela byť veľmi prísna. Žene, ktorá sa lenila pri tkaní, mohla počas spánku zamotať vlasy do uzla, ktorý sa nedal rozpliesť — odtiaľto pochádza staroruské porekadlo o „mokošinom uzle”.

Mokosh je tiež bohyňou osudu — predstava o osude ako o vlákne, ktoré bohyňa spradá a strihá, je v slovanskom svete totožná s gréckymi Moirami alebo severskými Nornami. Pred ňou stáli dve pomocníčky Dolja (dobrý osud) a Nedolja (zlý osud), ktoré rozhodovali o životoch ľudí. Viac na Britannica a cs.wikipedia.org.

Po krštení Slovanov v 10. a 11. storočí sa kult Mokoše čiastočne preniesol na svätú Paraskievu Piatočku — kresťanskú sväticu, ktorá v ľudovej tradícii prevzala mnohé atribúty pohanskej bohyne (ochrana žien, tkania, vody, piatkov ako jej dňa).

Meno Mokosh na Slovensku

Toto meno nie je zapísané v slovenskom mennom kalendári a ako krstné meno sa u nás v praxi nevyskytuje. Slovenské nárečia si však uchovali stopy jej kultu vo viacerých zvykoch — najmä v zákazoch prať alebo tkať počas určitých dní (najčastejšie piatkov), ktoré pretrvali na východnom Slovensku do 20. storočia. Ako reálne ženské krstné meno sa Мокоша ojedinele vyskytuje v Rusku a Ukrajine, najmä v komunitách spojených so slovanským novopohanstvom (rodnoverím).

Slávne osobnosti s menom Mokosh

Historické osobnosti

Vzhľadom na fakt, že Mokosh sa ako reálne krstné meno takmer nepoužívalo, historické osobnosti tohto mena prakticky chýbajú. Meno sa však objavuje v staroruských kronikách, najmä v Pověsti vremennych let, kde je Mokosh menovaná medzi šiestimi bohmi kyjevského panteónu z roku 980.

Zahraničné osobnosti

• Marija Gimbutas (1921–1994) — americko-litovská archeologička a komparatívna mytologička, ktorej práca o „starej európskej bohyni” pomohla pochopiť Mokosh v širších indoeurópskych súvislostiach.
• Borys Rybakov (1908–2001) — ruský historik a archeológ, autor monografie Pohanstvo starých Slovanov (1981), ktorá venuje Mokoši celú kapitolu.
• Aleksander Gieysztor (1916–1999) — poľský medievista, autor knihy Mitologia Słowian (1982), ktorá je dodnes základným dielom o slovanskom panteóne.

Slovenské a české osobnosti

• Naďa Profantová — česká archeologička slovenského pôvodu, ktorá vo svojich prácach mapuje pohanský substrát ranostredovekej strednej Európy vrátane Mokošinho kultu.

Literárne a filmové postavy

• Mokosh v románoch Andrzeja Sapkowského zo série Zaklínač — bohyňa, ktorú v knihách uctievajú niektoré dedinské spoločenstvá.
• Mokosh v hre Thea: The Awakening — kde patrí k centrálnym hrateľným božstvám.
• Mokoša v knihách Juraja Červenáka — najmä v sérii Bohatier, kde slovanské bohyne tvoria živé pozadie príbehu.
• Mokosh v románe Baba Jaga zniesla vajce chorvátskej autorky Dubravky Ugrešićovej — kde sa pohanské ženské archetypy stávajú ústrednou metaforou.

Povaha a osobnostné črty

S menom Mokosh sa spájajú vlastnosti odrážajúce jej úlohu strážkyne ženského sveta:

• Stálosť — vnútorná pevnosť, schopnosť zniesť veľa bez sťažovania
• Praktickosť — zameranosť na konkrétnu prácu, nie na abstraktné špekulácie
• Starostlivosť — prirodzená potreba chrániť slabších a ľuďí, ktorým záleží
• Múdrosť — hlboká, intuitívna, ženská múdrosť spojená s telom a životom
• Trpezlivosť — schopnosť pracovať dlhý čas na výsledku, ktorý príde neskôr
• Spravodlivosť — prísna, ale nie krutá; ten kto si zaslúži, ten dostane

Mokosh v literatúre, umení a kultúre

Najdôležitejšou písomnou pamiatkou je už spomenutá Pověst vremennych let — kronika, ktorá Mokosh zaznamenala medzi šiestimi hlavnými bohmi kyjevského panteónu. V odbornej literatúre jej významne miesto venovali ruskí slavisti Vsevolod Ivanov a Vladimir Toporov vo svojich štruktúrnych analýzach slovanských mýtov, ako aj poľský medievista Aleksander Gieysztor.

V hudbe nesie meno Mokoš ruská folkrocková kapela Mokosh, ktorá kombinuje neopohanské motívy so symfonickým rockom. Poľské folkové zoskupenie Žiwo jej tiež venovalo viaceré skladby.

Vo výtvarnom umení sa Mokosh objavuje na obrazoch ruského maliara Andreja Šiškina a v ilustráciách k slovanskej fantasy literatúre. Je zobrazená ako pevná, dôstojná žena s vretenom, plátnom alebo nádobou s vodou.

Jej najsilnejšiu prítomnosť v slovenskej kultúre nájdeme paradoxne v ľudových výšivkách — vzory na košiakoch a obrusoch z karpatských regiónov často nesú motívy „bohyne s rozpaženými rukami” (tzv. bereginja), ktorá je dôsledkom kontinuity Mokošinho kultu pretransformovaného do dekoratívneho jazyka. Slovenské múzeá v Martine a v Prešove uchovávajú stovky takýchto výšiviek.

Záver

Mokosh je v slovanskej mytológii bohyňou, na ktorú sa najľahšie zabudne — pretože nehromuje ako Perun, nelezie z podsvetia ako Veles, nespieva refrény ako Lada. Ona iba tichú stojí pri kolovrate, drží vlákno medzi prstami a kontroluje, či sa svet ešte drží pohromade.

Pre Slovákov je Mokosh menom, ktoré spája tisíce hodín ženskej práce našich pra-prababiek — pradenia, tkania, prania, miesenia chleba — s archetypálnou postavou Veľkej Matky, ktorú uctievala Európa už pred 6000 rokmi. Keď dnes držíme v rukách starú výšivku z Liptova alebo Šariša, dotýkame sa rúk, ktoré ešte vedeli, kým je Mokoša — aj keď to už nepomenovali nahlas.